Milan Rúfus
Chlieb náš každodenný
Chlieb krájať...
To je nie len tak.
Chlieb nepriletí ako vták,
jak cudzí holub do dvora.
Na chlebík musíš poorať.
A hodný svojho chleba žiť.
Chlebík si treba zaslúžiť.
Pluh tlačiť ako ťažký vlak.
Chlieb krájať –
to nie je len tak.
Poznáš raz, čo to znamená.
Môj milý, chlieb je odmena.
Preto sa modlíš
a ja tiež:
- chlieb náš každodenný daj nám dnes. -
Už oddávna bolo pečenie chleba jednou z prác sedliackej ženy. Technika pečenia chleba sa dedila z pokolenia na pokolenie. Že je dievča hodné vydaja, bolo jasné celej dedine vtedy, keď sa naučila umeniu chlieb napiecť. No, niežeby sme už v štvrtej triede mali takéto ambície, ale určite sme dokázali, že vieme nielen zamiesiť, ale i správne upiecť. (Samozrejme, i zjesť! Mňam! Bol fantastický! A ešte teplý! A s maslom!)
Vlastne ani len netušíme, či sa istá Zuza chlieb naučila piecť a vydala sa. Vieme len, že Paľo Paľovie si ju za chlieb veľký ako mlynské koleso s vydutou kôrou a myšou uprostred nevzal. Ak by ste takéto Zuzy niekedy stretli, pokojne ich pošlite za nami. Vysvetlíme, naučíme. Chce to len srdce na mieste a veľa usilovnosti.
pekári zo 4. ročníka